Feldenkraisova metóda

Zakladateľom metódy je Moshé Feldenkrais (1904-1984), izraelský fyzik, ktorý sa narodil v Rusku. Bol nadšeným futbalistom a trénoval Jiu-Jitsu. Na Sorbone získal titul z aplikovanej fyziky a ako prvý Európan získal čierny pás druhého stupňa. Začal vyučovať judo a písal o ňom knihy. K svojim poznatkom dospel na základe experimentovania so samým sebou, k čomu ho podnecovalo zhoršovanie sa vlastného úrazu kolena, z doby kedy trénoval futbal.

Základom metodiky je princíp: čím viac sa predstava o vlastnom tele blíži realite, tým sú naše pohyby presnejšie a účelnejšie. Hlavným cieľom cvičení je čím viac si uvedomiť vlastné telo a vykonávané pohyby. Pomocou cvičení sa dá vycvičiť kinestetické cítenie, zlepšiť časo-priestorová koordinácia a naučiť sa pohybovať s minimálnym úsilím a maximálnou účinnosťou. Technika si vyžaduje pozornosť, ale žiadnu námahu alebo napätie svalov.

Jedná sa o druh ,,pohybového školenia“ a preto sa učitelia metódy nevolajú terapeuti ale učitelia. Navádzajú na cestu, učia cvičencov ako si viac uvedomovať vlastné telo, ale práca a výsledky sú v rukách cvičencov.

Metóda má dve základné cvičebné jednotky:

  • uvedomenie si vlastného tela pohybom – skupinové cvičenie vedené učiteľom
  • funkčná integrácia – individuálne cvičenie

Uvedomenie si vlastného tela pohybom – uvedomenie si vlastných pohybov a pohyby jednotlivých častí tela. Jedná sa o mnohokrát opakované pomalé pohyby jednotlivých častí tela. Cvičenie sa začína v nižších polohách, najčastejšie v leže, postupne sa dostávame do vyšších polôh, ako sed, kľak alebo stoj a napokon chôdza. Rozsah pohybov si reguluje cvičenec sám. Nejde o to aby boli jednotlivé pohyby v maximálnych rozsahoch, ale aby boli v rozsahoch príjemných pre cvičenca. Predpokladá sa však zväčšovanie týchto ,,príjemných rozsahov“ počas cvičenia, nie však násilím, ale pomalým uvoľňovaním svalov predvádzanými pohybmi. Cviky sa vykonávajú pomaly, plynule, s plynulým dýchaním, ktoré nie je riadené, ale cvičenec dýcha svojím zvyklým spôsobom. Na začiatku a na konci hodiny sa vykonávajú kontrolné pohyby, pomocou ktorých si cvičenec uvedomí zmeny, ktoré nastali počas cvičenia. Technika sa zakladá na verbálnej inštrukcii učiteľa.

Funkčná integrácia – jedná sa o non – verbálnu techniku. Učiteľ pomocou jemných dotykov, pasívnych a aktívnych pohybov sa snaží docieliť čím lepšie uvedomovanie si a vnímanie tela cvičenca. Využíva sa špeciálna pohovka upravená pre Feldenkraisovu metódu.

Indikácie:

  • všetky vekové kategórie bez obmedzenia
  • poruchy stereognozie a somatognozie
  • poruchy izolovaných pohybov
  • porucha schopnosti relaxácie
  • profesie, ktoré potrebujú čím presnejšie a ladnejšie pohyby a pracujú intenzívne svojím telom, napr.: tanečníci, športovci, hudobníci

Kontraindikácie:

  • stavy s ťažkými senzorickými poruchami
  • mentálne poruchy, ktoré znemožnia porozumieťverbálnym pokynom, resp. je znížená schopnosť koncentrácie

 Zdroje:

  1. KOLÁŘ, P.: Rehabilitace v klinické praxi, 1. vydání, Praha: Galén, 2009, 713 s., ISBN 978-80-7262-657-1
  2. podklady ku kurzu Intenzivní kurz Feldenkraisovy metody od Zuzany Frankovej
  3. RYWERANT, Y.: Feldekraisova metoda- Systém funkční integrace, Praha: PRAGMA, 1983, 243 s., ISBN 978-80-7349-134-5

Autor: Silvia



OHODNOĎTE ČLÁNOK:

Odpovedať

*

Lajkuj!

Súťažíme každý mesiac

Zdieľajte nás