Metóda DNS

V poslednej dobe je čoraz častejšie skloňované meno fyzioterapeuta, ktorý povzniesol odbor fyzioterapie na vyššiu úroveň. Áno jedná sa o prof. Pavla Kolářa. Svoj DNS koncept sa snaží odovzdávať do celého sveta pomocou odborných kurzov a tým rozširovať terapeutické možnosti. Metóda “Dynamickej neuromuskulárnej stabilizácie” je tým konceptom. Viete o čo ide?

 

Metóda DNS

Metóda DNS je radená medzi všeobecné fyzioterapeutické metódy, pretože tento koncept obsahuje všeobecné princípy. Pomocou techník Dynamickej neuromuskulárnej stabilizácie sa snažíme ovplyvňovať funkciu svalu v jeho posturálnej lokomočnej funkcii.

V liečebnej rehabilitácii (svalový test) a v posilňovniach je posilňovanie svalov založené na posilňovaní, ktoré vychádza z ich anatomickej funkcie, teda posilňovacie cvičenia sú odvodené zo začiatku a úponu svalu.

Metóda DNS však nevychádza len zo začiatku a úponu svalu, ale najmä zo začlenenia svalu do biomechanických reťazcov. Tieto biomechanické reťazce nie sú odvodzované iba zo spomínaných anatomických faktov, dôležitú úlohu tu hrajú riadiace procesy centrálnej nervovej sústavy (tzv. centrálne programy). Napr. keď posilňujeme prsné svaly, sú zároveň aktivované aj tie svaly, ktoré stabilizujú ich úpony. Jedná sa teda o svaly chrbtové, bránicu, brušné svaly atď. Táto funkcia je u veľa ľudí veľmi obmedzene ovládaná voľným spôsobom. Avšak tieto posturálne svaly sú pre funkciu veľmi dôležité.

Ako pri lokomócii tak pri statickej situácii sú jednotlivé segmenty spevnené koordinovanou aktivitou agonistov a antagonistov, tzv koaktivačná aktivita. Aj napriek tomu, že sval podľa svalového testu dosahuje maximálnych hodnôt, tak pri zapojení do určite vybranej posturálnej polohy môže funkcia tohto svalu úplne zlyhávať. Tento problém je popisovaný ako posturálna instabilita. Jedinec si chybné zapájanie svalov zafixuje a prenáša ho do ďalších pohybov a cvičení. Dôsledkom je stereotypné preťažovania, ktoré môže byť príčinou mnohých hybných porúch.

Pre zamedzenie preťažovania mäkkých štruktúr a skeletu je nutné, aby spevňovanie segmentov vychádzalo z neutrálnej polohy kĺbov (centrované postavenie). Predpokladom pre túto polohu je rovnováha medzi svalmi v celom biomechanickom reťazci.

 

Najčastejšia je porucha segmentálnej stabilizácie kĺbov spôsobená:

1. Chybná neuromuskulárna kontrola

A. Porucha posturálneho vývoja, kedy je posturálne lokomočný vzor nesprávne založený.

B. Osvojenie si chybných dynamických stereotypov vďaka chybne naučenej a fixovanej činnosti (nesprávny tréning, jednostranná záťaž apod.).

C. Adaptácia centrálnej nervovej sústavy na patologickú situáciu (ochranná funkcia). Tým dochádza k zmenám svalového napätia a tým aj celej postury.

2. Nedostatočnosť svalov, ktoré zaisťujú segmentálnu stabilizáciu kĺbov.

Pri každom vybranom posilňovacom cviku sa posilňuje zároveň aj aktuálne použité držanie tela vrátane jeho dynamiky. Je preto nutné, aby pohyb vychádzal z nulového postavenia kĺbu, ako už bolo spomenuté. Za tohto predpokladu bude mať cvik celkovo pozitívnu odozvu.

3. Väzivová insuficiencia a poruchy lokálnych, regionálnych a globálnych anatomických parametrov.

Kvalita tkanív a anatomické parametre (kolodiafyzárny uhol, tvar patelly atď.) významne ovplyvňujú stabilizáciu kĺbu počas pôsobenia vonkajších síl. Niektoré prípady je nutné riešiť korekčnou operáciou.

 

Všeobecné princípy nácvikových technik

1. K ovplyvňovaniu stabilizačnej funkcie sú využívané všeobecné princípy ranej posturálnej ontogenézy:

• globálne vzory (kontralaterálny a ipsilaterálny vzor lokomócie)

• centrácie kĺbu a jej reflexný vplyv na stabilizačnú funkciu

• facilitáciu pomocou spúšťových zón, oporné funkcie, odpor proti plánovanej hybnosti atď.).

2. Cvičenie začíname ovplyvnením trupovej stabilizácie, ktorá je zásadná pre cielenú funkciu končatín.

3. Snažíme sa svaly začleniť do centrálnych biomechanických programov a preto tieto svaly cvičíme vo vývojových posturálne lokomočných radoch.

4. Pri výbere vhodného cvičenia pre ovplyvnenie segmentálnej stabilizácie je nutné mať na pamäti, že spevnenie segmentu je výsledkom globálnej svalovej súhry vychádzajúcej z opory.

5. Posturálna sila nesmie byť nikdy väčšia, než je sila svalov, ktoré pohyb stabilizujú. Keď nie je tento predpoklad splnený, môže pohyb vychádzať z náhradného riešenia (vykonávajú ho silnejšie svaly), čo je nežiaduce.

Cieľom celej metódy DNS je voľná kontrola automatickej posturálnej funkcie svalov. Pozitívne výsledky terapie je nutné postupne zaraďovať do bežných denných aktivít. 

 

Zdroj:

DNS: Cvičení ve vývojových řadách. [online]. [cit. 2013-02-06]. Dostupné z: http://www.dns-cz.com/

KOLÁŘ, P., et al. Rehabilitace v klinické praxi. Praha : Galén, 2009. 713 s. ISBN 978-80-7262-657-1.

OHODNOĎTE ČLÁNOK: