Sprengelova deformita

Tentokrát sme ako tému pre článok zvolili vrodenú vadu lopatky, tzv. Sprengelovu deformitu. Dozviete sa, čo je to vôbec Sprengelova deformita, jej vyšetrenie, klinické  symptómy a hlavne liečbu.

Sprengelova deformita lopatky

Sprengelova deformita je autozomálne dominantne dedičná. Jedná sa o vrodene vysoký stav lopatky, ktorá občas dosahuje až k occiputu. Vyznačuje sa tiež výraznou prominenciou lopatky a viditeľnou asymetriou krčnej línie. Musí sa začať riešiť veľmi skoro, najlepšie hneď po narodení.

U ľudského embrya sa objavuje zárodočný púčik hornej končatiny približne okolo 3. týždňa vnútromaternicového vývoja a to na úrovni 5. krčného až 1. hrudného stavca. Samotná lopatka vzniká v 5. týždni na úrovni 4. – 6. krčného stavca. Počas normálneho vývoja lopatka postupne zostupuje až na úroveň 2. – 7. rebra a súčasne aj rotuje. Pri Sprengelového syndrómu býva zostup obmedzený o 2 – 10 cm, výnimočne až o 12 cm. Vyskytuje sa veľmi zriedkavo a častejšie toto dedičné ochorenie postihuje dievčatá. Je to v pomere približne 3:1.

Klinické symptómy

Väčšinou je tento vrodený zostup lopatky sprevádzaný ďalšími anomáliami: kostnou hypopláziou lopatky, prítomnosťou krčného rebra, anomáliami stavcov krčnej a hornej hrudnej chrbtice, zreteľnou hypopláziou m. trapezius, mm. rhomboidei a m levator scapulae, často nachádzame oslabenie m stratus anterior, m pectoralis major, m latissimus dorsi apod (acta) Nejasná je otázka týkajúca sa tzv. os omovertebrale, ktorá býva prítomná približne u 25% prípadov so Sprengelovou deformitou. Jedná sa o anomálne kostenú časticu v tvare nepravidelného trojuholníka. Nachádza sa medzi priečnym výbežkom C3 a oblasťou anšlus superior lopatky. Kĺbová plôška na lopatke je konvexná, zatiaľ čo na os omovertebrale je konkávna.

Špecifické vyšetrenie

Pri vyšetrení nachádzame u dieťaťa postihnutého Sprengelovým syndrómom asymetriu krčnej línie, vyššiu lopatku v dôsledku ochabnutosti m serratus anterior viac prominuje a býva menšia. Zisťujeme tiež obmedzenie pohybu ramenných kĺbov v zmysle úplného vzpaženia k postihnutej strane. K tomu dochádza v dôsledku malformácie lopatky. Nie je tu možná rotácia lopatky pri elevácií ramenného kĺbu ako u lopatky zdravej. Tiež býva sprevádzané skrátením a deformitou kľúčnej kosti. Pohyb v ramennom kĺbe je narušený a tým prebieha v patologickom humeroskapulárnom rytme. Na röntgenovom vyšetrení krčnej chrbtice často nachádzame krčné rebro, cervikálnu spinu bifida a anomálie proximálnych rebier.

Klasifikácia Sprengelovej deformity podľa Cavendisha:

1.stupeň (very mild): ak je pacient oblečený, vadu nie je vidieť, obe ramená sú na rovnakej úrovni

2.stupeň (mild): ak je pacient oblečený, je vidieť ľahkú prominenciu krku na postihnutej strane

3.stupeň (moderate): rameno postihnutej strany je vyššie o 2 – 5 cm, deformita je ľahko rozpoznateľná

4.stupeň (severe): rameno na postihnutej strane je výrazne vyššie, dojem brevicolis, horný vnútorný uhol lopatky je vysoko, môže sa blížiť occiputu.

Je tiež nutné odlíšiť niektoré iné anomálie krčnej a hornej hrudnej chrbtice práve od Sprengelovej deformity: Jedná sa napríklad o poruchy segmentácie a formácie, syndróm pterygií, Klippel – Feilovo ochorenie a tiež skolióza. Základný rozdiel spočíva v tom, že u týchto anomálií nie je postihnutá funkcia ramenného kĺbu. Len u syndrómu pterygií je obmedzená abdukcia paže z dôvodu napínajúcej sa riasy v axile.

Liečba

Operačná liečba sa odporúča u 3. a 4. stupňa, konzervatívna liečba naopak u 1. a 2. stupňa.

Operačná liečba

Je to najčastejšie a jediné možné riešenie Sprengelovej deformity. K tejto operácii sú indikované deti v čo najnižšom možnom veku, ideálne do 6 rokov. Niektoré deti však prichádzajú neskôr, operáciu je možné vykonať maximálne do 8 rokov. Hlavnými cieľmi operácie sú obnovenie funkcie ramenného pletenca a tiež kozmetická úprava vzhľadu postihnutého dieťaťa. U výraznejších deformít je dôležité dbať na to, aby nedošlo k pretrhnutiu brachiálneho plexu a zabrániť tak následnej paréze. Princípom operácie je extraperiostálne uvoľnenie šľachových začiatkov, upínajúcich sa na lopatku, resekcia supraspinatnej časti lopatky a repozície lopatky do správneho postavenia.

Konzervatívna a pooperačná liečba

V prípade ťažkých deformít, ktoré významne obmedzujú funkciu ramenného pletenca, indikujeme vždy operačnú liečbu.

Následná pooperačná liečba, teda rehabilitácia, je rovnako dôležitá ako operačný výkon samotný. Bez nej by totiž nebolo možné dosiahnuť uspokojivé výsledky.

Bezprostredne po operácii sú deťom podávané dostatočné dávky analgetík, spravidla najvyššie možné, ktoré sú úmerné veku a hmotnosti malého pacienta. Súčasne tiež začíname samotnú rehabilitáciu. S odoznievajúcou sa bolesťou postupne zvyšujeme nároky na rozsah pohybu v ramennom kĺbe operovanej strany. Hlavným cieľom je dosiahnuť maximálne vzpaženie. Neustále tiež kontrolujeme inerváciu periférie hornej končatiny, kde by mohla nastať paréza brachiálneho plexu. Keby sa tak stalo, je potrebné okamžite zmierniť ťah za operovanou lopatku pomocou povolenia ťahového drôtu.

Ďalšia niekoľkomesačná rehabilitácia je zameraná na zlepšenie svalovej sily a udržanie maximálne možného rozsahu v ramennom pletenci. Vhodná je tiež Vojtova reflexná lokomócia. Rehabilitácia musí prebiehať s veľmi citlivým prístupom k pacientovi. Keďže sa jedná o deti, je veľmi dôležité, aby sa nebáli rehabilitovať.

V nadväznosti na minulý článok o metóde DNS sme sa rozhodli, že vás tentoraz budeme informovať o jej autorovi samotnom. Nie je to nikto iný ako najznámejší a najuznávanejší český fyzioterapeut – prof. PaedDr. Pavel Kolář, Ph.D.

prof. PaedDr. Pavel Kolář, Ph.D.

                Pavel Kolář sa narodil 5. februára 1963. Po absolvovaní základnej a strednej školy nastúpil v roku 1983 na prezenčné štúdium na Fakultu telesnej výchovy a športu na odbor Telesná výchova – rehabilitácia. Vysokú školu ukončil roku 1987 a získal titul PaedDr. V roku 1997 začal pracovať ako fyzioterapeut na rehabilitačnej klinike 2. lekárskej fakulty v Prahe. O 2 roky neskôr sa stal prednostom Kliniky rehabilitácie a telovýchovného lekárstva 2. LF UK, kde pôsobí dodnes. Od roku 2008 tu pôsobí aj ako prodekan 2. LF UK.

Okrem práce prednostu rehabilitačnej kliniky 2. LF UK je už dlhé roky členom realizačného tímu niektorých reprezentácií Českej republiky, ako je futbal, hokej, atletika a v neposlednom rade tiež český davis cup tím. Do povedomia laickej verejnosti sa dostal aj vďaka spolupráci s mnohými známymi športovcami a osobnosťami. Patrí medzi ne napríklad Václav Havel, Jaromír Jágr, Radek Štěpánek, Kateřina Neumannová, Roman Šebrle a mnoho ďalších. Paradoxné však je to, že aj napriek pomoci všetkým týmto menovaným športovcom, má sám zdravotné problémy. S jeho životom je neodmysliteľne spojená Bechterevova choroba. Táto nevyliečiteľná choroba, ktorá je sprevádzaná bolesťami, je tlmená liekmi a adekvátnou pohybovou záťažou. Sám profesor Kolář hovorí, že si na bolesť zvykol a dokáže ju vedome zvládať a ovplyvňovať.

Profesor Pavel Kolář je autorom knihy Rehabilitácia v klinickej praxi. Ďalej je autorom viac ako 140 odborných článkov. Na jar minulého roku bolo otvorené Centrum pohybovej medicíny Pavla Kolářa na pražskom Chodove. Stále sa tiež aktívne zúčastňuje svojich DNS kurzov v Čechách, ale aj kurzov organizovaných zahraničnými univerzitami a klinikami v zahraničí – USA, Kanade, Malajzii, Japonsku, Singapure, Švédsku, Francúzsku, Dánsku, Poľsku, Slovensku, Slovinsku, Nemecku, UK, Austrálii, Izraeli, Novom Zélande atď. Pavel Kolář je ženatý, má dvoch synov a dcéru. Žije s rodinou neďaleko Prahy.

Vedecká ocenenia:

2003 – bronzová medaila 2. LF UK pri príležitosti 50. výročie založenia fakulty

2003 – osobná medaila prezidenta republiky Václava Havla za zásluhy o štát za pedagogickú a vedeckú činnosť

2007 – medaila Za zásluhy o štát v oblasti výchovy a vedy z rúk prezidenta republiky

2008 – menovaný “Adjunct Senior Lecturer”, The Faculty of Health Sciences, Murdoch University, Western Australia.

2009 – vyhlásený Učiteľom roka UK 2. LF

Spolupráca s univerzitami v USA, Kanade, Austrálii, Dánsku, Anglicku, Poľsku.

 

Zdroje:

V poslednej dobe je čoraz častejšie skloňované meno fyzioterapeuta, ktorý povzniesol odbor fyzioterapie na vyššiu úroveň. Áno jedná sa o prof. Pavla Kolářa. Svoj DNS koncept sa snaží odovzdávať do celého sveta pomocou odborných kurzov a tým rozširovať terapeutické možnosti. Metóda “Dynamickej neuromuskulárnej stabilizácie” je tým konceptom. Viete o čo ide?

 

Metóda DNS

Metóda DNS je radená medzi všeobecné fyzioterapeutické metódy, pretože tento koncept obsahuje všeobecné princípy. Pomocou techník Dynamickej neuromuskulárnej stabilizácie sa snažíme ovplyvňovať funkciu svalu v jeho posturálnej lokomočnej funkcii.

V liečebnej rehabilitácii (svalový test) a v posilňovniach je posilňovanie svalov založené na posilňovaní, ktoré vychádza z ich anatomickej funkcie, teda posilňovacie cvičenia sú odvodené zo začiatku a úponu svalu.

Metóda DNS však nevychádza len zo začiatku a úponu svalu, ale najmä zo začlenenia svalu do biomechanických reťazcov. Tieto biomechanické reťazce nie sú odvodzované iba zo spomínaných anatomických faktov, dôležitú úlohu tu hrajú riadiace procesy centrálnej nervovej sústavy (tzv. centrálne programy). Napr. keď posilňujeme prsné svaly, sú zároveň aktivované aj tie svaly, ktoré stabilizujú ich úpony. Jedná sa teda o svaly chrbtové, bránicu, brušné svaly atď. Táto funkcia je u veľa ľudí veľmi obmedzene ovládaná voľným spôsobom. Avšak tieto posturálne svaly sú pre funkciu veľmi dôležité.

Ako pri lokomócii tak pri statickej situácii sú jednotlivé segmenty spevnené koordinovanou aktivitou agonistov a antagonistov, tzv koaktivačná aktivita. Aj napriek tomu, že sval podľa svalového testu dosahuje maximálnych hodnôt, tak pri zapojení do určite vybranej posturálnej polohy môže funkcia tohto svalu úplne zlyhávať. Tento problém je popisovaný ako posturálna instabilita. Jedinec si chybné zapájanie svalov zafixuje a prenáša ho do ďalších pohybov a cvičení. Dôsledkom je stereotypné preťažovania, ktoré môže byť príčinou mnohých hybných porúch.

Pre zamedzenie preťažovania mäkkých štruktúr a skeletu je nutné, aby spevňovanie segmentov vychádzalo z neutrálnej polohy kĺbov (centrované postavenie). Predpokladom pre túto polohu je rovnováha medzi svalmi v celom biomechanickom reťazci.

 

Najčastejšia je porucha segmentálnej stabilizácie kĺbov spôsobená:

1. Chybná neuromuskulárna kontrola

A. Porucha posturálneho vývoja, kedy je posturálne lokomočný vzor nesprávne založený.

B. Osvojenie si chybných dynamických stereotypov vďaka chybne naučenej a fixovanej činnosti (nesprávny tréning, jednostranná záťaž apod.).

C. Adaptácia centrálnej nervovej sústavy na patologickú situáciu (ochranná funkcia). Tým dochádza k zmenám svalového napätia a tým aj celej postury.

2. Nedostatočnosť svalov, ktoré zaisťujú segmentálnu stabilizáciu kĺbov.

Pri každom vybranom posilňovacom cviku sa posilňuje zároveň aj aktuálne použité držanie tela vrátane jeho dynamiky. Je preto nutné, aby pohyb vychádzal z nulového postavenia kĺbu, ako už bolo spomenuté. Za tohto predpokladu bude mať cvik celkovo pozitívnu odozvu.

3. Väzivová insuficiencia a poruchy lokálnych, regionálnych a globálnych anatomických parametrov.

Kvalita tkanív a anatomické parametre (kolodiafyzárny uhol, tvar patelly atď.) významne ovplyvňujú stabilizáciu kĺbu počas pôsobenia vonkajších síl. Niektoré prípady je nutné riešiť korekčnou operáciou.

 

Všeobecné princípy nácvikových technik

1. K ovplyvňovaniu stabilizačnej funkcie sú využívané všeobecné princípy ranej posturálnej ontogenézy:

• globálne vzory (kontralaterálny a ipsilaterálny vzor lokomócie)

• centrácie kĺbu a jej reflexný vplyv na stabilizačnú funkciu

• facilitáciu pomocou spúšťových zón, oporné funkcie, odpor proti plánovanej hybnosti atď.).

2. Cvičenie začíname ovplyvnením trupovej stabilizácie, ktorá je zásadná pre cielenú funkciu končatín.

3. Snažíme sa svaly začleniť do centrálnych biomechanických programov a preto tieto svaly cvičíme vo vývojových posturálne lokomočných radoch.

4. Pri výbere vhodného cvičenia pre ovplyvnenie segmentálnej stabilizácie je nutné mať na pamäti, že spevnenie segmentu je výsledkom globálnej svalovej súhry vychádzajúcej z opory.

5. Posturálna sila nesmie byť nikdy väčšia, než je sila svalov, ktoré pohyb stabilizujú. Keď nie je tento predpoklad splnený, môže pohyb vychádzať z náhradného riešenia (vykonávajú ho silnejšie svaly), čo je nežiaduce.

Cieľom celej metódy DNS je voľná kontrola automatickej posturálnej funkcie svalov. Pozitívne výsledky terapie je nutné postupne zaraďovať do bežných denných aktivít. 

 

Zdroj:

DNS: Cvičení ve vývojových řadách. [online]. [cit. 2013-02-06]. Dostupné z: http://www.dns-cz.com/

KOLÁŘ, P., et al. Rehabilitace v klinické praxi. Praha : Galén, 2009. 713 s. ISBN 978-80-7262-657-1.

Po operáciách srdca je nutné voliť rehabilitačný program podľa rozličných vád a funkčnej zdatnosti chorého. Liečebná telesná výchova sa snaží zabrániť nepriaznivým hemodynamickým, metabolickým, tromboembolickým a pľúcnym komplikáciám. Najdôležitejším momentom je zmena polohy, zásadným momentum zostáva prvé postavenie pacienta bez nepriaznivých následkov. Toto určujeme z hľadiska kritéria chirurgického, klinicko – hemodynamického a funkčného. Ďalej rešpektovaním subjektívnych obtiaží operovaného (hlavne bolesť, pocit únavy) a ich objektívnych prejavov ako je tepová frekvencia, tlakové hodnoty, dýchanie, farba tváre, vzhľad. Subjektívne a objektívne potiaže sú najdôležitejším vodítkom pre stanovenie optimálneho zaťaženia operovaného. Nemenej dôležitá je i znalosť možných pooperačných komplikácií. Cvičebné jednotky musia byť prísne individuálne vzhľadom k základnému ochoreniu, záťaž musí byť úmerná funkčnému stavu pacienta.

Zaraďujeme:

– statickú a dynamickú dychovú gymnastiku

– aktívne cvičenie malých a veľkých svalových skupín

– izometrické cvičenie

– cvičenie proti ľahkému odporu

– cvičenie nervovosvalovej koordinácie

– chôdza po rovine, do schodov

Zdroj: Fyzioterapie, Hromádková a kol., 2002.

Zakladateľom metódy je Moshé Feldenkrais (1904-1984), izraelský fyzik, ktorý sa narodil v Rusku. Bol nadšeným futbalistom a trénoval Jiu-Jitsu. Na Sorbone získal titul z aplikovanej fyziky a ako prvý Európan získal čierny pás druhého stupňa. Začal vyučovať judo a písal o ňom knihy. K svojim poznatkom dospel na základe experimentovania so samým sebou, k čomu ho podnecovalo zhoršovanie sa vlastného úrazu kolena, z doby kedy trénoval futbal.

Základom metodiky je princíp: čím viac sa predstava o vlastnom tele blíži realite, tým sú naše pohyby presnejšie a účelnejšie. Hlavným cieľom cvičení je čím viac si uvedomiť vlastné telo a vykonávané pohyby. Pomocou cvičení sa dá vycvičiť kinestetické cítenie, zlepšiť časo-priestorová koordinácia a naučiť sa pohybovať s minimálnym úsilím a maximálnou účinnosťou. Technika si vyžaduje pozornosť, ale žiadnu námahu alebo napätie svalov.

Jedná sa o druh ,,pohybového školenia“ a preto sa učitelia metódy nevolajú terapeuti ale učitelia. Navádzajú na cestu, učia cvičencov ako si viac uvedomovať vlastné telo, ale práca a výsledky sú v rukách cvičencov.

Metóda má dve základné cvičebné jednotky:

Uvedomenie si vlastného tela pohybom – uvedomenie si vlastných pohybov a pohyby jednotlivých častí tela. Jedná sa o mnohokrát opakované pomalé pohyby jednotlivých častí tela. Cvičenie sa začína v nižších polohách, najčastejšie v leže, postupne sa dostávame do vyšších polôh, ako sed, kľak alebo stoj a napokon chôdza. Rozsah pohybov si reguluje cvičenec sám. Nejde o to aby boli jednotlivé pohyby v maximálnych rozsahoch, ale aby boli v rozsahoch príjemných pre cvičenca. Predpokladá sa však zväčšovanie týchto ,,príjemných rozsahov“ počas cvičenia, nie však násilím, ale pomalým uvoľňovaním svalov predvádzanými pohybmi. Cviky sa vykonávajú pomaly, plynule, s plynulým dýchaním, ktoré nie je riadené, ale cvičenec dýcha svojím zvyklým spôsobom. Na začiatku a na konci hodiny sa vykonávajú kontrolné pohyby, pomocou ktorých si cvičenec uvedomí zmeny, ktoré nastali počas cvičenia. Technika sa zakladá na verbálnej inštrukcii učiteľa.

Funkčná integrácia – jedná sa o non – verbálnu techniku. Učiteľ pomocou jemných dotykov, pasívnych a aktívnych pohybov sa snaží docieliť čím lepšie uvedomovanie si a vnímanie tela cvičenca. Využíva sa špeciálna pohovka upravená pre Feldenkraisovu metódu.

Indikácie:

Kontraindikácie:

 Zdroje:

  1. KOLÁŘ, P.: Rehabilitace v klinické praxi, 1. vydání, Praha: Galén, 2009, 713 s., ISBN 978-80-7262-657-1
  2. podklady ku kurzu Intenzivní kurz Feldenkraisovy metody od Zuzany Frankovej
  3. RYWERANT, Y.: Feldekraisova metoda- Systém funkční integrace, Praha: PRAGMA, 1983, 243 s., ISBN 978-80-7349-134-5

Autor: Silvia

AEK postupy = agisticko-excentrické kontrakčné postupy, sú súčasťou Brüggerovho konceptu. Ich cieľom je zlepšiť schopnosť excentrickej kontrakčnej schopnosti príslušných svalových skupín a tak zlepšiť funkčný svalový synergizmus agonistických a anatagonistických svalových skupín.

Počas prevedenia pohybu pracujú agonisti v dôsledku aplikácie odporu terapeutom excentricky. Toto vedie v súlade s princípom recipročného útlmu k zlepšeniu excentrickej kontrakčnej schopnosti u funkčných svalových kontraktúr.

Funkčná svalová kontraktúra je podmienená riadiacim mechanizmom bez morfologických zmien. Zahrňuje zníženú excentrickú kontrakčnú schopnosť (redukovanú preťažiteľnosť) synergistov, ktoré sa tak stávajú antagonistami. Agonisti okrem toho vykazujú reflexne podmienené zníženie koncentrickej kontrakčnej schopnosti (zníženie sily). Vykonaním pohybu, pôsobením na ,,koniec pohybu“ sa dá funkčnú svalovú kontraktúru ,,pretiahnúť“.

Príklad:

Pri funkčnej svalovej kontraktúre intrarotátorov ramena je východzia pozícia extrarotácia v ramennom kĺbe s 90° flexiou v lakti, pacient sedí. Terapeut uchopuje distálnu časť predlaktia pacienta z dorzálnej strany a lakeť zdola. Odpor vykonáva terapeut v smere vnútornej rotácie v ramennom kĺbe. Pacient brzdí terapeutov odpor, ale neprekonáva ho a tak sa dostane do konečnej pozície, keď je intrarotácia v ramennom kĺbe s 90° flexiou v lakti.

Zdroje:

  1. KOLÁŘ, P.: Rehabilitace v klinické praxi, 1. vydání, Praha: Galén, 2009, 713 s., ISBN 978-80-7262-657-1
  2. ROCK C-M., PETAK-KRUEGER S.: Agisticko-excentrické kontrakční postupy k ovlivnění funkčních poruch pohybového systému, 1. vyd., CERM, 2000, 144 str., ISBN-10: 3-905407-01-9

 

Autor: Silvia

„Plosky spia“ ak je u nich neadekvátne stlmená reakcia na senzorické podnety, a následne môže byt aj ich motorická činnosť porušená. Vyšetríte si to veľmi jednoduchým testom. Pacient leží na vyšetrovacom stole a bez upozornenia, alebo pokynu mu prejdete buď nechtom, alebo ostrejším, avšak nerežúcim predmetom, po oboch ploskách naraz.

Jeho reakcia môže byť trojaká. Buď nadmerná – ľakne sa a táto reakcia sa prejaví na celom tele, najčastejšie troj-flexiou dolných končatín, kontrakciou brušného svalstva, pacient pritom pociťuje subjektívnu nepohodu. Normálna reakcia je, ak reagujú len plosky a to v zmysle extenzií, pacient sa však nezľakol, nebolo mu to nepríjemné. Znížená reakcia je ak, plosky na podnet vôbec nezareagovali, chovali sa ako keby boli bez citu, a vtedy môžeme hovoriť o tom že ,,plosky spia“.

Opísaní test sa týka senzorickej stránky problému, s necitlivosťou plosiek je však spojená aj ,,nehybnosť“ resp. nedostačujúca motorika plosiek, tento aspekt môžeme vyšetriť aspekciou chôdze.

Pozorujeme pacientovu chôdzu dopredu, dozadu, po špičkách a po pätách. Zameriame sa na akrá a všímame si, či sú jednotlivé kĺby akier v centrovanom postavení, či nie je narušené odvíjanie plosiek, či palec vykonáva svoju odrazovú funkciu, celkovú dynamiku, rytmus a dĺžku krokov. Z vyšetrenia môžeme usúdiť ak je porušený stereotyp chôdze s akrálne zníženou činnosťou. Následkom porušenej citlivosti a motoriky akrálných častí, v našom prípade plosiek môžu byť reťazenia porúch do kolenných kĺbov, bedrových kĺbov, pánvi a celého osového orgánu. Následkov narušenia stereotypu chôdze sa jednotlivé kĺby decentrujú, pri každom kroku sa preťažujú a z počiatočnej funkčnej poruchy sa postupne môže vyvinúť aj porucha štrukturálna.

Autor: Silvia

Od začiatku úspechov pani Mojžišovej vieme, že vhodne volenými mobilizáciami a cvikmi sa dá ovplyvniť menštruačný cyklus a ťažkosti s ním spojené, ako aj  plodnosť. Vo svete však nebola ona ako jediná, ktorá prišla na tieto súvislosti.

 

Aviva Gabriella Steiner (rodným menom: Gabriella Fazekas) sa narodila v roku 1930 v Budapešti. Celý život sa zaoberala športovými aktivitami ako balet, tanec, plávanie, joga a učila v Jeruzaleme telesnú výchovu. Vo voľnom čase si vylepšovala vedomosti z anatómie a rehabilitácií. Snažila sa nájsť cviky, ktoré by umožnili kontrolu nad vlastným cyklom ženy. Po dlhších bezúspešných pokusoch sa jej podarilo dosiahnuť úspechu. U skupiny žien vo veku 45-70 rokov sa jej podarilo po menopauze opäť vyvolať menštruáciu a to pomocou jej cvikov.

Jedná sa o dynamické cviky, ktoré posilňujú vonkajšie i vnútorné svaly dolných partií brušnej dutiny a tak zvýšia prekrvenie pohlavných orgánov. Pri pravidelnom vykonávaní cvikov pohlavné orgány sú viac prekrvené a zvýši sa produkcia hormónov. Cviky pomáhajú aj hojacim procesom v panvovej oblasti.

Cviky sú určené hlavne pre ženy, ktoré trpia nasledujúcimi ťažkosťami:

Existuje aj rada cvikov pre mužov, ktoré pôsobia na:

Jednotlivé cviky sa podobajú tanečným pohybom a prvkom z jogy. Metóda nie je účinná u žien užívajúcich orálnu antikoncepciu a IUD (intrauterinné teliesko).

Metóda sa skladá z nasledujúcich ,,balíčkov“ cvikov:

Zdroje:

http://aviva-method.com/aviva-steiner/

http://aviva-method.com/about/

http://www.avivamethod.ca/

http://www.avivamethod.ca/sample-page/

http://www.avivamethod.ca/aviva-steiner/

http://www.avivamethod.ca/applications-of-avivas-method/

http://www.avivamethod.com/avivamethod.html

Autor: Silvia

1. Stojacie kruhy

a) s plošne nasadenými prstami 4 vedľa 4, 4 proti 4

b) so stojacími prstami

c) s palcom

d) modifikácie stojacích kruhov, tzv. vlnivý pohyb

2. Pumpovací hmat – pohyb vychádza zo zápästia, vykonávame jednou rukou alebo oboma

3. Vypudzovací hmat – veľkoplošný špirálový hmat, využíva plochy dlaní

4. Priečny (kombinovaný) hmat – kombinácia pumpovacieho hmatu jednou rukou a stojacích kruhov druhou rukou

5. Otáčavý hmat – veľkoplošný kruhový hmat, vykonávaní oboma rukami

 

Zdroje:

  1. HOUDOVÁ, H. Terapie lymfedému. Interní medicína pro praxi [online], 2005, č. 6, [cit. 2012-09-01], dostupné z: ˂http://www.solen.cz/pdfs/int/2005/06/12.pdf˃
  2. HUSAROVIČOVÁ, E., MACHOVÁ HUSAROVIČOVÁ, V.: Primárny lymfedém- klasifikácia, diagnostika a liečba, Rehabilitácia, s. 137, č. 3, 2011, ISSN 0375-0922
  3. HUSAROVIČOVÁ, E., POLÁKOVÁ, M.: Lymfedém a liečba metódami fyzioterapie, Onkológia , 2008, č. 3, [cit. 2012-09-01], dostupné z: ˂http://www.solen.sk/pdf/2b87fbbfeee34dcc638e181a697b6a55.pdf˃
  4. KOLÁŘ, P.: Rehabilitace v klinické praxi, 1. vydání, Praha: Galén, 2009, 713 s., ISBN 978-80-7262-657-1
  5. VINKLEROVÁ, M.: Význam lymfodrenáže ve fyzioterapii, České Budějovice: Jihočeská univerzita v Českých Budějovicích, Zdravotně sociální fakulta, 2011, 105 s., Vedoucí diplomové práce: PhDr. Ludmila Brůhová

Autor: Silvia